V máji sme mali informáciu, že sa v auguste uskutočni vo Walbrzychu polmaratón, ktorého veľkým sponzorom bude naša firma. V rámci tohto polmaratónu sa uskutočnili aj medzinárodne majstrovstva zamestnancov celého nášho koncernu na 21km a 7km. Pomaly sme začali zostavovať tím, ktorý sme odhadovali na 8 členov. V deň “D” sme nakoniec odchádzali 6-ti. Časový harmonogram sme si zostavili tak, že najprv sa ubytujeme a potom pôjdeme pre štartovacie balíčky s číslami.
Čísla sme si mali prevziať na ulici, ktorá bola vzdialená 3km od hotela takže sme sa vybrali pešo, pretože sme sa dohodli, že taká krátka prechádzka nikomu neuškodí. Keď sme prišli na miesto pred dom, v ktorom mali vydávať štartovacie balíčky, pán ktorý sa práve hral s deťmi na trávniku nám vysvetlil, že vo Walbrzychu sa ulica s rovnakým názvom a číslom vyskytuje dvakrát a my sme akurát na tej nesprávnej. Tá správna budova, ktorú hľadáme sa nachádza 20min cesty autobusom a chvíľu pešo. Vysvetlil nám, že takýto omyl sa mu stáva často. Zrazu nastala časová tieseň. Nájsť autobus, počkať na autobus, cesta a na to všetko sme mali už len niečo vyše hodiny. Zrazu sa pán, ktorého sme takto prepadli, zdvihol a navrhol nám, že môže štyroch zobrať, pretože viac sa mu do auta nezmestí. Rozdelili sme sa teda a štyria sme išli vyhliadkovou jazdou po Walbrzychu pre štartovacie balíčky. Dorazili sme na adresu ul. Chopina 1, kde bol tentokrát štadión “lahko atletičny”.
Vyzdvihli sme 6 štartovacích balíčkov a vybrali sme sa späť na hotel. Keďže sme boli na druhom konci Walbrzychu cesta späť sa nám trochu predĺžila a na hotel sme prišli okolo desiatej a v nohách sme mali niečo vyše 10km.
Po predchádzajúcich skúsenostiach sme sa ráno na štart pre istotu vybrali už autom. 🙂
Celé námestie dýchalo maratónskou atmosférou. Rozcvičili sme sa, rozbehali, dali sme si štartové čísla a postavili na štart. Zaznel výstrel a závod sa mohol začať. Bežalo sa sedemkilometrovým okruhom po meste s tromi veľmi slušnými kopcami. Občerstvovacie stanice dávali každé 3km vodu, ionťáky a pre hladných boli aj banány. Tí ktorí bežali polmaratón si dali tri takéto okruhy.
Každý, kto dobehol dostal v cieli na krk pamätnú medailu. V cieli znelo len jedno, tie kopce to čo bolo?!?. Bol to vcelku ťažký polmaratón, o to väčším úspechom bolo , že sme všetci v zdraví dobehli. Náš pocit z dobre odbehnutého behu ešte umocnilo vyhlasovanie výsledkov, keď sme sa ako tím umiestnili na treťom mieste medzi pobočkami našej firmy a mohli sme sa postaviť na stupne víťazov.
Na parkovisko sme sa teda pobrali nabalení cenami a s pocitom skvele stráveného dňa.

Share This Post